Prečo svet a Európa (ne)potrebuje antirakety?

Pritom niet pochybností o tom, že každá krajina, ktorá sa cíti byť ohrozená má nespochybniteľné právo, prijať adekvátne opatrenia pre zaistenie svojej bezpečnosti či obrany. Otázkou je rozhodnutie, či tieto opatrenia budú len vojenského, hoci obranného (asymetrického) charakteru.

Tiež si myslím, že téma budovania predsunutej protiraketovej obrany(PRO) v Európe je predčasná a nenáležitá. V kontexte jej neprerokovania s hlavným partnerom USA-Ruskom je provokujúca a neprijateľná nielen pre Rusko. Tento postup Spojených štátov dokumentuje, že USA sa správajú ako jedno centrum moci, sily a rozhodovania, či sa to niekomu páči alebo nie. To nie je perspektívne, moderné a už vôbec morálne, ale dlhodobo aj neudržateľné.

Skôr sa prikláňam k tomu, že tento americký postup a ich protiraketová stratégia je prejavom ich dosť zrozumiteľnej geopolitiky, ekonomických záujmov a vojenskej prevahy. Momentálne využívajú svoje dominantné postavenie aj za cenu nerešpektovania OSN, resp. toho, čo im svet dovolí!

Zatiaľ je tento tzv., "ochranný" dáždnik (National Missile Defense) budovaný len na teritóriu USA (súčasné antirakety majú maximálny dosah do 5000 km). Rozmiestnením v Európe (Poľsku a Česku) by boli medzikontinentálne rakety ničené nad územím druhých štátov, ak ideme smerom na východ a juhovýchod, tak nad územím Slovenska, Maďarska, Bulharska, Rumunska, Turecka, Bieloruska, možno Ukrajiny či dokonca Ruska.

V rámci geopolitiky si dovolím pripomenúť britského geografa Halforda Mackindera, ktorý po mierových rozhovoroch vo Versailles povedal preslávenú poučku:

Kto ovláda východnú Európu ovláda srdce pevniny.
Kto ovláda srdce pevniny ovláda svetový ostrov.
Kto ovláda svetový ostrov ovláda svet.

Srdcom pevniny je kľúčová oblasť Eurázie a svetovým ostrovom je celá Eurázia, vrátane Európy, Stredného východu a Ázie, čo tvorí asi 90 krajín.

Hádam každý pochopí, že najdôležitejšie je ovládať svetový ostrov, t.j. Európu, Stredný východ a Áziu. A z toho vyplýva, že ak chcem vládnuť svetu, musím zabrániť potenciálnemu zjednoteniu Eurázie do koherentného ekonomického a vojenského bloku alebo ho vytvoriť. A to je, pre niekoho či viacerých, veľké a možno životné poslanie.

V článku od Liebera a Pressa "Vzostup americkej nukleárnej prevahy" tvrdia autori:
Dnes, po prvý raz, po takmer 50.tich rokoch, stoja USA na prahu dosiahnutia nukleárnej nadvlády. Pravdepodobne bude už skoro možné zničiť primárnym úderom ruský a čínsky nukleárny arzenál s ďalekým dosahom. Pokiaľ sa politika Washingtonu nezmení alebo Moskva a Peking nepodniknú kroky k navýšeniu a pripravenosti svojich ozbrojených síl, budú Rusko a Čína a celý zvyšok sveta, žiť veľa ďalších rokov v tieni americkej nukleárnej prevahy.

Preto za pozornosť stojí reakcia Číny (11.1.2007) a to je zničenie svojho staršieho geostacionárneho satelitu vo výške 865 km pokusnou raketou s kinetickou protisatelitnou bombou.

A teraz sa vrátim k antiraketám. Prečo Bushova vláda 13.6. 2002 jednostranne odstúpila od Zmluvy o obmedzení protiraketovej obrany (ABM Treaty) z roku 1972(ako súčasť SALT-I.) a nenahradila ju novou, aktuálnou zmluvou, možno aj v širšom zmysle?

Zo strategického makropohľadu je typ protiraketovej obrany vytvorenej USA, ako doplnok, ale hlavne integrálna súčasť komplexnej a celospektrálnej prevahy - ofenzívneho charakteru a prvého nukleárneho úderu, nie ako autonómny štít. "Len ten, kto má v podmienkach možnosti odvetného úderu zaistenú obranu, si môže dovoliť zaútočiť" - to je logické uvažovanie z minulosti.

Táto obrana nie je súčasťou protiraketového systému NATO či EÚ, ten zatiaľ ešte neexistuje (je len v štádiu štúdie) a Američania sa naň ani viazať nechcú. Existuje tu potenciálne nebezpečenstvo, že pokiaľ by USA vykonali jadrový úder, tak v cieľových krajinách by ostal iba malý zvyškový nukleárny arzenál. V tom prípade, by ešte aj zatiaľ nedokonalý a menej efektívny systém protiraketovej obrany, čo doteraz je (má účinnosť 90% alebo 10% ?), mohol byť viac ako dostatočný k odrazeniu akéhokoľvek odvetného(zvyškového) úderu, pretože zdevastovanému cieľovému protivníkovi by ostalo len málo strategických veliacich centier, radarov, hlavíc a klamných cieľov (pozn.: chcem pripomenúť, že prvé údery sa vždy plánovali na systémy velenia a riadenia, radary, odpaľovacie zariadenia atď.) A teraz už aj na satelity?

Každá účinná obrana vyžaduje zničenie obrany útočníka. Na budovanie protiraketovej obrany USA môžu Rusko a Čína odpovedať formou asymetrických stratégií, ktoré budú lacnejšie a v konečnom dôsledku dostatočne efektívne. Prezident Putin už prehlásil, že Rusko má rakety, ktoré prekonávajú túto protiraketovú obranu. Blufuje?! Každá krajina, ak má byť cieľom prvého úderu a chce sa pred ním zabezpečiť, musí prednostne zamieriť svoje zbrane na základne raketovej a protiraketovej obrany a to môže realizovať nielen medzikontinentálnymi raketami, ale aj raketami stredného doletu (do 5000 km) alebo strelami s plochou dráhou letu (cca 2500 km) či ich kombináciou.

Dovolím si pripomenúť, že okrem medzikontinentálnych balistických rakiet odpaľovaných z pozemných síl sú tu ďalšie nosiče. V rámci tzv. strategickej triády, to sú atómové ponorky s viacnásobnými hlavicami a strategické bombardéry, pričom najviac strategických nosičov jadrových náloží ( až 908 ) majú Spojené štáty s 5521 jadrovými zásobami a približne to isté množstvo je v rezervách s vybratým trítiom, Rusko ich má 782 s 5682 jadrovými zásobami a ďalších cca 10 100 v rezerve alebo v likvidácii( USA a Rusko v roku 2002 podpísali Zmluvu o znížení strategických zbraní-SORT do roku 2012 na 1700- 2200 bojových hlavíc).

Ďalej si myslím, že keby skutočne existovali "darebácke" štáty, alebo boli vážnym ohrozením sveta, tak potom by bolo logické, správne a efektívnejšie, aby Amerika svoj program protiraketovej obrany internacionalizovala. Ponúkla by ho okrem obrany svojho územia, aj pre Európu vrátane Ruska, ale aj pre ďalšie mocnosti, predovšetkým Čínu, Indiu, Turecko, pričom by do tohto projektu mohla zahrnúť aj politickú a vedecko-technickú spoluprácu týchto centier moci.

K mechanike ničenia medzikontinentálnych rakiet chcem stručne uviesť niekoľko faktov. V protiraketovej obrane by bolo najlepšie balistickú raketu zničiť buď pri štarte alebo krátko po ňom, kedy raketa veľmi zrýchľuje (do 4-5 minút po odpálení). K tomu však ani USA zatiaľ nemajú zodpovedajúce zbraňové systémy, tie sú iba vyvíjané. Preto antiraketa má zničiť balistickú raketu alebo jej bojovú hlavicu v strednej fáze letu ( tá trvá 15-20 minút), tzn. vo veľkej výške nad zemou (1000-1500 km), t.j. nad atmosférou, vo vákuu. Najvhodnejším miestom pre stret prostriedku EKV (Exoatmospheric Kill Vehicle), vyneseného antiraketou s bojovou hlavicou, je práve v časti dráhy od vrcholu až po dosiahnutie výšky asi 130 km nad zemou. Bojová hlavica je stále ešte ďaleko od cieľa, o obvykle sa pohybuje pasívne, okrem najmodernejších viacnásobných samostatne manévrujúcich typov, napr. ruského Topoľa (Bulavy na ponorkách).

Všetky antirakety GBI budú umiestnené na dvoch základniach, v podzemných železobetónových silách vo Fort Greely na Aljaške a na Vandebergovej vojenskej leteckej základni v Kalifornii. Teraz sa rokuje o tretej-európskej základni v Poľsku (antirakety) a Česku (radar). Toto, zatiaľ plánované európske priblíženie základne antirakiet, vyplýva z relatívne malého času tzv. časového a priestorového okna, v ktorom musí byť nepriateľská bojová hlavica zasiahnuteľná. V tomto "okne" musí byť bojová hlavica zistená, zameraná, musí byť vydané veliteľské rozhodnutie o zničení, aktivované antirakety a systémy zabezpečenia navedenia vrátane prenosu údajov, vydané povely a odpálené antirakety. K tomu treba pripočítať čas na vlastné priblíženie sa antirakety resp. prostriedku EKV k bojovej hlavici, vypustenie miniatúrnych prostriedkov ničenia mimo atmosféru MKV (Miniature Kill Vehicle) čo najbližšie k cieľu, ich navedenie a následné zničenie cieľa kinetickou energiou prostriedku MKV. Toto všetko sa musí zvládnuť v priebehu niekoľkých minút. Preto je dobrý každý kilometer o ktorý môže byť základňa bližšie k predpokladanej dráhe rakety. Ale predsa len chcem pripomenúť, že v súčasnej realite, je výstavba vojenských základní predsa len arzenálom už skončenej "studenej vojny". Otázkou ostáva pre koho je to potrebné?

Všeobecne sa argumentuje, že rozmiestnenie antirakiet v Poľsku a radaru v Česku zaistí ich obranu. Ak by bolo cieľom medzikontinentálnej balistickej rakety napr. Poľsko, táto balistická raketa by musela už na ďalekých prístupoch (okolo 1000 km od cieľa) prejsť do zostupnej fáze (trvá asi 3-5 minút), ak už vstúpi do horných vrstiev atmosféry, antirakety sú proti nej nepoužiteľné a v tom prípade by antirakety už nikoho neubránili, technicky je to nemožné. Antiraketa by nestihla alebo nemohla vypustiť prostriedok EKV- ten, pokiaľ by nezhorel, tak by v atmosfére nefungoval (riadiace motory by boli neúčinné, senzory oslepené). K obrane cieľa, by museli byť na ňom rozvinuté ďalšie systémy (napr.Patriot PAC-3) pre konečnú fázu letu balistických rakiet, ale tie sú neúčinné proti medzikontinentálnym raketám.

U radarov zahrnutých do protiraketovej obrany, nezabudnime ani na také "maličkosti", ako je pulzný výkon radarov a nutný zdroj energie pre zaistenie jeho prevádzky. Pulzný výkon môže byť okolo 1000 MW či viac a zdroj energie cca 5 MW. Bude k tomu treba nezávislý podzemný atómový reaktor, alebo mobilná kontajnerová jadrová elektráreň ako v Grónsku?

Nesmieme zabudnúť na družicový systém včasnej výstrahy DSP (Defense Support Program), ktorého družice pôsobia už od roku 1970 na geosynchrónnych obežných dráhach(35 862 km) a poskytujú včasné varovanie o odpálení medzikontinentálnych rakiet prostredníctvom infračervených senzorov. Tento systém by bol pravdepodobne v súvislosti s vývojom nových typov rakiet zahltený. Preto bude postupne nahradený družicovým systémom SBIRS (Space-Based Infrared System) s dvomi hlavnými kozmickými časťami. SBIRS High so štyrmi družicami na geostacionárnej obežnej dráhe a dvomi ďalšími na vysokých eliptických obežných dráhach. SBIRS Low s 20 až 30 družicami na nízkych križujúcich obežných dráhach k presnému sledovaniu vypustených bojových hlavíc v strednej fáze letu. Zároveň je schopný veľmi presne nasmerovať pozemné navádzacie radary, čím skráti ich čas vyžarovania a sekundárne to podstatne zníži možnosť ich zničenia protirádioelektronickými riadenými strelami. Toto celkové usporiadanie umožní globálne pokrytie zemského povrchu, ale aj včasnú výstrahu pred odpálením balistických, ale aj taktických rakiet radovo v sekundách.

Kozmický infračervený výstražný systém SBIRS má dať protiraketovému systému USA úplne nový rozmer. Senzory pozemnej časti systému GMD (radary) majú svoje fyzikálne limity, súvisiace najmä so zakrivením zeme. Celosvetové pokrytie zemského povrchu systémom SBIRS umožní ničenie rakiet ďaleko za hranicami Spojených štátov, na ďalekých prístupoch, čo prakticky znamená, že riziká všetkých negatívnych dopadov v prípade explózií jadrových, chemických a biologických bojových hlavíc budú pre USA minimálne. Preto zavedenie tohto systému do prevádzky bude znamenať najdôležitejší kvalitatívny zlom v celom systéme protiraketovej obrany USA. Systém sa plánuje uviesť do operačnej pohotovosti od roku 2008, ale zdá sa že bude meškať.

No zároveň to vyvolá ďalšie pokusy eliminácie týchto družíc včasnej výstrahy (SBIRS) v kozme. Takže nekonečný kruh zbrojenia a potenciálneho ničenia bude na vysokej technickej úrovni pokračovať aj v kozme.

V kontexte týchto skutočností, sa pýtam, nevyvolá tento stav aj u iných, ekonomicky alebo vojensky silných krajín sveta, najmä v Ázii a Strednom východe (Čína, Južná Kórea, India, Pakistan, KĽDR, Izrael, pričom posledné štyri krajiny sú zaradené ako neoficiálne jadrové štáty) alebo Južnej Afrike, ďalšiu militarizáciu so zameraním na manévrujúce medzikontinentálne rakety, na nich aplikovanú technológiu stealth (neviditeľný), technológie klamných hlavíc a zároveň podobného antiraketového systému, svojho obranného dáždnika? Niektoré štáty, hoci majú potenciál k výrobe jadrových zbraní, napr. Japonsko, Kanada, Švédsko a Nemecko sa ich výroby zriekli (zatiaľ ?). Čína zamýšľa reagovať na protiraketový systém USA zvýšením počtu medzikontinentálnych rakiet a tak ho jednoducho zahltiť. Pritom protiraketový systém NMD má mať po dokončení kapacitu 20 ICBM striel po 20 hlavíc a 100 s klamnými cieľmi.

V novej Národnej bezpečnostnej stratégii USA z roku 2006, je badať tendenciu, že v nej silové prvky a spoliehanie sa prednostne na vlastné sily, prevažujú.

Možno ju krátko charakterizovať - ako sila a transformačná diplomacia. Zrejmá je aj orientácia resp. pokračovanie na tzv. farebné revolúcie, hoci v súčasnosti sa dostali do problémov. Obsahuje aj varovanie adresované Kremľu, že "úsilie zabrániť demokratickému vývoju doma a v zahraničí bude prekážať rozvoju vzťahov Ruska s USA, Európou a inými susedmi. Aj v novom strategickom prostredí americké "bezpečné, vierohodné a spoľahlivé jadrové sily stále hrajú rozhodujúcu rolu". Transformačná diplomacia sa má opierať aj o rastúcu vojenskú silu USA.

Návrh rozpočtu na účtovný rok 2008, ktorý predložil prezident Bush, keď uvádza, že z takmer trojbiliónového rozpočtu by mal dostať Pentagón až 716 mld., čo tvorí skoro 25%, pričom v roku 2007 to bolo 449 mld. Nedá sa to chápať ako priorita, na pokračovanie a riešenie medzinárodných problémov vojenskými prostriedkami?

Záverom k protiraketovému systému je možné konštatovať, že jeho vlastníctvo naruší stabilizačnú rolu jadrových zbraní. Je to posun do kvalitatívne inej roviny. Kto má PRO môže potenciálne použiť jadrové zbrane a stáva sa potenciálnym a monopolným jadrovým útočníkom celosvetového formátu, ale aj vládcom sveta. A ak predsunie PRO mimo svojho územia, tak môže vcelku efektívne v jadrovej vojne zvíťaziť. Len či to pochopia aj európski politici?

Do určitej miery sa dá pochopiť americký prístup a to nielen v oblasti protiraketovej obrany, ak rešpektujeme americký historický vývoj, t.j. tradičný izolacionalizmus (Monroeova doktrína z roku 1823, o Amerike Američanom, aby sa Európa nemiešala do amerických záležitostí), neskôr vieru vo vlastné sily, ktorá je vlastná každému Američanovi, čo nakoniec viedlo k unilatelarizmu. Zodpovedať za svet a riešenie jeho problémov vo svojej vlastnej réžii, čo by sa dalo charakterizovať ako superizolacionizmus. "Right or wrong, my country"- voľne preložené: "Nech už je to správne, alebo nie, ide predovšetkým o moju krajinu". Z pohľadu rýchlo meniaceho sa sveta a nástupu multilaterizmu, je tento prístup určitým spôsobom už zastaraný a neodpovedá reálnym podmienkam. Z hľadiska USA je však zabezpečený aj v OSN právom veta, ktoré je takmer výlučne využívané len Spojenými štátmi.

Nenastal už čas na zmenu v samotných Spojených štátoch a tým i ich návrat k zásadám Otcov zakladateľov a k pôvodnému významu mena, ktoré Amerika svojim významom nádeje svetu dala?!

autor v roku 1998 pôsobil ako náčelník Generálneho štábu armády SR a v súčasnosti je generálmajorom v zálohe